Viera
Poznáme mnoho druhov viery. Asi najrozšírenejšou formou viery medzi ľuďmi je náboženstvo. Pri ktorom ľudia veria v boha, ktorý stvoril svet a človeka k obrazu svojmu. Pričom určil pravidlá života a dal človeku zbierku pravidiel ( božie zákony ), ktoré ak bude dodržiavať získa odmenu a tou je večný život. V prípade, že tieto pravidlá rešpektovať nebude čaká ho zatratenie a muky. Preto sa človek snaží konať v súlade s božími zákonmi a očakáva za to odmenu. Čo by som však tomuto druhu viery vytkol azda najviac je fakt, že ľudia rešpektujú a plnia božie zákony nie z vlastného presvedčenia, ale z pocitu toho, že sa jedná o dohodu za ktorú ich čaká odmena. Podľa môjho názoru by človek nemal veriť kvôli odmene či naopak strachu z trestu, ale mal by veriť z presvedčenia.
Takže z úvodu som sa už postupne prepracoval k hlavnej myšlienke a tou je motivácia. K viere neodmysliteľne patrí motivácia a to bez výnimiek. A motiváciu by vždy mala určovať naša myseľ a nie dohoda či trest. Trest či odmena sú bremenami, ktoré musíme brať na zreteľ pri každom jednom rozhodnutí, ktoré spravíme. Zjednodušene pri každom jednom rozhodnutí myslíme len na niečo čo to prinesie nám poprípade, ako nás to ohrozí. Mnohokrát ( špeciálne v dnešnej dobe ) zabúdame na to, že nie všetko čo povieme alebo spravíme má na nás priamy dosah. Uvediem príklad, aby ste ma mohli jednoducho pochopiť. Úsmev je zázračná vec. Skúste sa na niekoho bezdôvodne usmiať a tej osobe sa hneď zlepší nálada. Neprinesie Vám to možno v priamom slede nič, ale možno niekomu zmeníte deň. Teraz som uviedol príklad viery v niečo, kde nie je motiváciou priama odmena či trest, ale len možnosť, že príde odmena. Preto takúto formu viery nemožno praktikovať bez presvedčenia a našej mysle.
Všetci v niečo či niekoho veríme. Otázne je či sme aj presvedčený o tom v čo veríme. Ak chýba presvedčenie skôr či neskôr nášmu "motoru" dôjde palivo...